Elixíry, čierne oči... II. - Vlkolačie spoločenstvo

***Susan/Susette***

Uff. Máme to za sebou. Tá Chepura nás odprevadila do našej novej komnaty. Je to podľa mňa stará odporná bosorka a ešte k tomu aj vlkolak, no ďakujem pekne!
Ani tí... “vládcovia“ mi neboli bohvieako sympatickí. Pri Rainsovi je mi ešte teraz zle...
Komnatu sme mali na vlkolačie pomery peknú – starodávna posteľ, pár starodávnych skríň a okná takmer od stropu po zem, čo je veľmi nezvyčajné pri takých starých hradoch.
Chepura nám vysvetlila všetky pravidlá, väčšinu sme tak či tak poznali. Veď Remus... ehm... Remulus ich dosť dlho sledoval.
A momentálne trochu – nervózne? – pozeral na našu posteľ.
„No, oni už asi automaticky pochopili, že sme pár,“ poznamenal.
„Áno,“ kývla som plecami.
„Ehm... A... Nebude ti prekážať, že máme jednu posteľ? Ešte k tomu... S takými prazvláštnymi prikrývkami?“
Hovoril o tom, že sme nemali dve teplé periny, ale jednu obrovskú prikrývku.
„Nie, ktorú chceš stranu?“ spýtala som sa pokojne.
„Hm.“
„Keď vstávaš, do ktorej strany?“
„Doľava.“
„Tak máš ľavú, ja budem na pravo,“ zložila som kúzlom svoje tašky vedľa mojej časti a pustila sa do vybaľovania. Remulus podobne. Keď som konečne uložila aj posledný habit, pomaly svitalo. Bolo to zvláštne chodiť počas dňa spať.
Remus skončil už pred chvíľou a bol v kúpeľni. Prezliekla som sa, a keď vyšiel “nahradila“ ho. Keď som sa konečne šuchla do postele, bola som totálne unavená. Ale jednu vec som chcela vyriešiť.
„Rem?“
„Uhm?“
„Nebojíš sa, že zabudneš hrať?“
„Ako to myslíš?“
„No, ak by sme náš vzťah iba nehrali, určite by sme neurobili chybu.“
„Nepredpokladám, že by sme nejakú chybu mali urobiť.“
„Nepredpokladáš... čo ak ju už robíme teraz?“
„Nechápem.“
„Napríklad by som ako zamilovaná žena mala spať v tvojom náručí,“ pritúlila som sa k nemu.
„Vidíš, už si to napravila,“ uškrnul sa.
„Rem, prečo so mnou nechceš chodiť?“
„Su, som na teba starý, som vlko-“
„Smola, tu táto výhovorka neplatí. Okolo mňa je hŕba vlkolakov a vôbec nie si starý. To som natoľko neatraktívna, že to so mnou ani nedokážeš skúsiť?“ spýtala som sa dotknuto.
„Nie, práve naopak. Možno... sa bojím, že by si to so mnou nevydržala ty.“
„O to sa neboj, ak mi nebudeš rýpať do elixírov, budem ťa milovať až do konca svojho života!“ sladko som sa usmiala.
Vážne si ma premeral: „Ja si naozaj myslím, že by pre teba boli aj lepší-“
„Rem, nechápeš, že ja nechcem ich, ale teba?“
„Si ako tvoj otec, argumentuješ príliš dobre.“
„Takže som vyhrala?“
„No, je len otázne, či je to naozaj výhra...“
„Pre mňa je obrovská,“ pobozkala som ho.

***Sulwyn Corter***

Myslím, že som dobre odhadol potenciál Tamplovej. Vyšvihla sa naozaj rýchlo...
„Delvin, vy idiot, viac ste to pokaziť už nemohli!“ zúrila Bridgette. Ani sa jej nečudujem. Samého ma Konrey nazlostil s jeho ťažkopádnym prístupom k veci. Mal zabezpečiť pár maličkostí (elixírov) a všetku svoju prácu odflákal! Toto som vždy nenávidel. Lenivosť!
„Ale ja som sa naozaj snažil!“ vyhováral sa.
„Snažil! Tak potom ani nechceme vidieť, akoby to vyzeralo, keby ste nerobili nič!“ zasyčal Rains. Výnimočne s ním musím súhlasiť.
„Váš trest je asi všetkým jasný. Za takú nehoráznu chybu vás vyhadzujem z elitnej časti do tej najnižšej – a ešte môžete byť rád, že sme vás rovno nedali zabiť!“ zakričala Bridgette.
Krásne a teraz bude zase niekto nový. V poslednej dobe sa členovia často menili.
„Kto ho nahradí?“ spýtala sa Kleyia.
„Myslíte, že by niekto zo strednej vrstvy zvládol jeho prácu?“ nedalo Liridonovi. Nikdy neveril, že ľudia niečo dokážu.
„Ale veď namiešať pár elixírov... Ale, za to práve...“ váhala Bridgette.
„A čo tak tí noví? Tamplová a Luppe. O nich nič poriadne nevieme. Sú možno trochu paranoidní ak si myslia, že by sa proti nám vlkolaci postavili, ale možno vedia pracovať s elixírmi,“ navrhol Lyle.
„Zavolajte ich! Elitu musíme rýchlo doplniť,“ prikázala kráľovná.

„Dokázal by jeden z vás namiešať nejaký elixír?“
„Akej náročnosti?“ spýtala sa Tamplová.
„Siedmej,“ odpovedal som.
„Áno, ak máte postup a prísady,“ prikývla.
„Skvelé! Nahradíte teda Delvina. Stali ste sa novou členkou elitnej skupiny,“ slávnostne jej oznámila Bridgette.
Bolo na nej vidieť, že je šokovaná. Určite tak krátko po príchode nečakala, že bude hneď s vedúcou skupinou.
Onedlho ochutná horkosť svojho postavenia.

„Susette, pozajtra bude obeta, okrem toho potrebujeme pár vecí. O obeť sa postará Rains, vy vykonáte rituál,“ oznámil jej Lyle.
Musela sa určite neskutočne snažiť, aby nedala najavo prekvapenie a šok.
„Aké veci máte na mysli?“ spýtala sa chladne.
„Potrebujeme krv, srdce... uf, mozoček a pečeň.“
„Idem sa pripraviť,“ vstala od stola a veľmi rýchlym krokom odišla zo zasadacej siene.
„Na čo sa tam treba pripravovať? Sulwyn, radšej ju choďte skontrolovať. Dúfam, že si nepotrebuje naštudovať ľudskú anatómiu,“ krútil hlavou kráľ. Celkom rád som tiež odišiel. Nemal som chuť počúvať, kto bude obeť. Ha, ale kam zmizla? Šiesty zmysel mi hovorí, že hneď ako vyšla sa rozbehla... Vyšiel som doprava. Dobrá trefa. Stála na balkóne a zjavne sa to snažila rozdýchať.
„Lyle nechápe, ako sa na obrad chcete pripravovať,“ ozval som sa.
Slabo ňou myklo a otočila sa ku mne: „Chcem pripraviť jeden elixír. Aby... sa netvorili krvné doštičky. Teda aby sa nezrážala krv a... lepšia tiekla.“
„Vyznáte sa dobre v elixíroch?“ spýtal som sa so záujmom.
„Priemerne,“ odpovedala odmerane. Prečo mám pocit, že slovo priemerne sa v tomto prípade rovná vynikajúco?
„Čo ste vlastne robili pred tým, ako vás pohrýzol vlkolak?“
Hm, narazil som na tému, ktorej sa určite chcela vyhnúť, dám na to krk.
„Študovala liečiteľstvo.“
„Ach, áno... Zdĺhavé štúdium. Koľko to je? Dva, tri roky?“
„Štyri.“
Ona to asi fakt študovala.
„Ale asi sa to skráti na tri. Teraz sa všetky štúdia skracujú,“ odfrkla si.
„Áno, hrozné. A potom aby sme sa čudovali, že všetko ide v našom štáte dolu vodou.“
„Nie iba u nás, napríklad aj v Egypte sa skracovalo štúdium,“ oponovala
„Ak mám dobré informácie, tam sa skracovalo iba štúdium aurora, kvôli Voldemortovi,“ podotkol som.
To dievča má nejaké zaujímavé vedomosti!
„Neviem presne, to mi iba hovorila kamarátka,“ mykla plecami.
„Máte kamarátku aurorku?“ nadvihol som obočie.
„Prečo by mala byť aurorka?“
„Pretože to vedia iba tí, čo tam učia a študujú.“
„Teda vy ste tam učil, alebo študoval?“ veľmi dobre mi môj útok vrátila.
„Nie. Mám svoje zdroje.“
„Ach tak. Nie ste sám.“
Koťuha, tú len tak nenachytám. Rozmýšľa.
„Ak dovolíte, idem pripraviť ten elixír. Chvíľu to totiž trvá,“ otočila sa mi chrtom.
Pravidlo číslo jeden - Nikomu vo vlkolačom svete never. Určite ju na to niekto upozornil.

Obrad bude o päť minút. Nie práve s najlepšou náladou som prešiel do veľkej siene. Obrad bol iba pre vyvolených, to asi 50 vlkolakov plus elita.
Hneď za mnou vošla Susette a takmer súčasne sme sa usadili.
Rains dovliekol obeť – asi desaťročné dievčatko. Zhlboka som sa nadýchol. Toto bola odporná stránka vlkolačieho života.
„Susette, môžete začať,“ kývol rukou Lyle.
Ani sa nehla a pozrela na dievča.
„No poďme, čo sa bojíte, že neovládate anatómiu tela?“ rehotal sa.
„Snáď som ju ešte nezabudla,“ odsekla mu a vstala. Dieťa priviazali k rituálnemu stolu. Bolo také vydesené, že sa ani nebránilo. Jeho rodičia boli určite mŕtvi a je takmer rovnako isté, že ich smrť videlo.
Prišla k nej a vytiahla si malú fľaštičku z habitu. Postavila sa tak, že jej takmer nik nevidel do tváre a usmiala sa na ňu. To je teda žalúdok, usmievať sa na svoju obeť. Teraz začne šušlať a vysmievať sa, strašiť ju...
Zvyčajné odporné ženské zvyky.
Usmiala sa na ňu a spýtala sa: „Nie si smädná?“
Dievčatko slabo prikývlo. Samozrejme, že musela byť smädná, veď ju tu držali aspoň jeden deň.
Priložila jej fľaštičku k ústam a dodala: „Radšej to vypi všetko, potom chvíľu budeš musieť vydržať bez pitia,“ zase jej venovala skrytý úsmev. No bol takmer úprimný.
„A teraz budeš chvíľu počúvať, potom to prestane,“ poučovala ju. Všetci prítomní si ju škaredo meriavali. Ešte nevideli, aby niekto upokojoval obeť.
Rains sa tváril, že ju pretrhne, ale pustil sa do čítania latinského textu.
Susette dievča obišla tak, aby na ňu malá nevidela, prešla k jej hlave. Keď Rains skončil, bez vyzvania k nej prikročila a rýchlym trhnutím hlavy jej zlomila väz. Malá si ani nemohla uvedomiť, čo sa stalo.
„No teda,“ pohoršoval sa Lyle, „to si ani neužijeme žiadnu zábavu!“
„Ja prácu so zábavou nikdy nemiešam,“ odvrkla ľadovým hlasom a prerezala krčnú tepnu pripravenou dýkou.
„Ale veď ani len trochu nekričala, nebránila sa-“ namietal.
„Pán Lyle, nemám chuť počúvať niekoho krik, ja si svoje ušné bubienky vážim a nechcem ich týrať, vzhľadom k tomu, že deti majú hlasivky veľmi silné. A ešte by som bola rovno pri nej. A to ako som jej podala ten elixír – čo si budem veci komplikovať, ak by to vypila celé bez odporu takou formou? Ak sa vám to nepáči, váš problém, ja budem obety vykonávať takto. Beriem to ako čisto urobenú prácu. Zháňanie ingredencií a zabávanie sa týraním je rozdiel. Keď sa budem chcieť zabávať, použijem prútik,“ dohovorila.
Presnými pohybmi vybrala z telíčka potrebné orgány a uložila ich. Fľašku s vytečenou krvou zazátkovala.
„Skončila som. Ak dovolíte, idem sa umyť,“ zdvihla zakrvavené ruky.
„Dobre. Obrad sa skončil,“ prikývol Lyle.

***Susan/Susette***

Bolo mi príšerne zle. Cítila som sa ako ten najposlednejší a najpodlejší človek pod Slnkom. Krv som si z rúk zmývala a aj tak som mala pocit, že som nedosiahla žiaden výsledok. Drhla som si ich a drhla. Zrazu sa prúd vody zastavil. Nechápavo som pozrela na kohútik.
„Susette, čo ti je?“ dobehol ku mne Rem s prútikom v ruke.
„Vystrašil si ma,“ mykla som sa.
„Čo to robíš?“
„Čo? Umývam si ruky,“ odpovedala som najpokojnejšie, ako som dokázala.
„Veď sú celé krvavé!“
„No veď... chcem si tú krv zmyť.“
„Susette! To je tvoja krv! Pre Merlina, ako dlho si tie ruky drhneš?!“
„Ja... odkedy sa skončil obrad.“
Rem ma silno objal.
„Susette, to nebola tvoja vina. Musela si to urobiť. To dievča by zomrelo tak či tak a ty si jej to uľahčila ako to len šlo. Nebyť teba, trpela by zdĺhavým a bolestným zomieraním!“
„Ale ja som ju zabila! A my nemáme ľudí zabíjať, máme ich chrániť!“
„Občas... človek musí niekoho obetovať, aby ďalších zachránil.“
„Ale kto rozhoduje o tom, koho obetujú? Kto má to právo? Zabijeme tých, aby ďalší prežili? Čo je to za hlúposť?“
„Susette, mala by si sa na to vyspať,“ odtrhol ma od umývadla a tlačil z kúpeľne.
Keď ma dostal do postele, pohrabal sa v jednej skrini a vrátil sa ku mne.
„Zdvihni ruky,“ prikázal.
Automaticky som ho poslúchla. Keď som zacítila bolesť, zjojkla som. Na nich mi nalial liečivý elixír z mojich zásob.
„A teraz si ľahneš a budeš spať, inak do teba nalejem aj elixír na spanie!“ výhražne pokrútil prstom. Ľahla som si a zatvorila oči. Ale nespala. Stále som ju mala pred očami, stále som videla svoje ruky, ako sa k nej priblížili a zabili ju.

***Remus/Remulus***

Nečakal som, že Susette svoju úlohu urobí s takým pokojom a už vôbec som nečakal, že ju to až tak zoberie. Brala to ako osobné previnenie, aj keď v skutočnosti za nič nemohla. Aj keby nasadila vlastný život, tú malú by nemohla zachrániť, nepremohla by celý hrad vlkolakov.
Dúfam, že ten elixír jej vylieči doráňané ruky čo najskôr. Keď zajtra bude mať nejaké známky toho, neviem, čo povie kolegom...
Čo ak bude musieť robiť obete častejšie? Ako to potom bude brať? Ak neuvidí, že naša práca má aj nejaké výsledky, najskôr ju to položí.
Nemala byť takou dôležitou a vystavovať sa väčšiemu nebezpečenstvu aj psychickému deptaniu! Bola obrovská chyba ju sem zobrať.

***Susan/Susette***

Večer som sa už cítila lepšie a bola som ako tak pripravená ísť zase medzi “ľudí“.
Všetci sa tvárili úplne normálne, akoby obeta malého dieťaťa bola každodennou rutinou. Tento svet je odporný.

Bohužiaľ, napriek svojmu prístupu nemiešam prácu so zábavou som musela vykonávať obetu pomerne často, pretože zistili, že mi rezanie celkom ide...
A ja som sa stávala závislá od elixíru na spánok bez snov, pretože ma cez deň (keď sme spali) trápili nočné mory.
Pre spoločenstvo som často robila elixíry rôznej dôležitosti a mala vlastný labák. Avšak svoje pokusy som sa tam robiť neodvážila – zlé veci by využili a dobrými pohrdli. Teda by sa im zdalo čudné, že chcem svetu dobre.
Jediné svetielko šťastia mi bol Remulus. Náš vzťah prekvital napriek nepriateľskému prostrediu.
Keď som mala pesimistickú náladu, rozprával mi o veciach, ktoré postváral s kamarátmi (občas tam dôležitú rolu hral aj Severus, aj keď tým príbehom sa vyhýbal) a všetky tie záležitosti boli zábavné (občas až príliš).
Bol natoľko tolerantný, že bol ochotný počúvať aj o elixíroch, dokonca si o nich prečítal aj nejakú knihu, aby vedel, o čom rozprávam.
V kútiku duše som dúfala, že sa zoberieme. Ťažko povedať, čo si o tom myslel Remulus – chytali ho výčitky svedomia, že si so mnou začal (nechápem prečo) a už určite neuvažoval nad deťmi. Ale ja áno. Chcela som mať minimálne jedno. Dievčatko. Sarah. Krásne meno! Sarah Lupinová... Hm... A druhého chlapca. Ale pre neho mi ešte konkrétne meno nenapadlo. Možno (ak by Remulusa netrafil šľak) Severus. Je to nezvyčajné a zaujímavé meno. Alebo Salum, aj to. No, to by šlo... Ani Remulus by nemusel byť proti. Pff, ja ani neviem, ako sa volali Removi rodičia! Najbližšie sa musím spýtať, ak sa to odvážim priznať...

Ďalšia porada.
Usadila som sa na svoje zvyčajné miesto. Medzi Liridonom a Kleiou.
„Čo je na pláne dnes?“ spýtala som sa spolusediacej šeptom.
„Neviem presne, o tom sa rozprávali iba tí najvyšší. Ale ak sú klebety správne, mal by prísť nejaký smrťožrút.“
Snáď si nevšimla, ako rýchlo som zbledla.
„Ide o to, že sa o nás opäť zaujíma Veď-Vieš-Kto. Aby z nás mal armádu.“
„Ďakujem pekne, ja nemám najmenšiu chuť byť v hocijakej armáde,“ odfrkla som si. Ale po chrbte mi behal mráz. Ak by som mala skutočnú smolu a prišiel by – uf, hocikto, kto si ma lepšie všimol, keď ma Voldemort držal. Zvláštne, zdá sa mi, akoby to bolo strašne dávno, čo ma Malfoy chytil a odporovala som najväčšiemu černokňažníkovi dnešných čias. Akoby to boli celé roky a pri tom je to len pár mesiacov. Koľko? Dva, možno tri?
Ale ak sem príde smrťožrút, mám obrovský problém.
Nervózne som klopkala dlhými nechtami po stole. Ale potom, ako sa na mňa pozrel Sulwyn, som radšej prestala. Netreba na seba upozorňovať, hlavne nie teraz.
Dvere sa otvorili, nervózne som preglgla. Vošla kráľovná. Vošiel kráľ. Už tu boli všetci z elity. Do siene vošla posledná osoba, v plášti, tvár skrytú pod kapucňou.
Prečo my kapucne nenosíme (aspoň nik z elity – sme hrdí, na to, čím sme, takže sa nebudeme skrývať) ?
Priam som zadržala dych, ako sa rozhliadol po celom obvode stola.
Ledva som zakryla triašku. Pohľadom zastal na mne a sadol si medzi Sulwyna a Rainsa. Až potom si konečne zložil kapucňu z hlavy a ja som si takmer nahlas vydýchla – bol to otec!
Uf, uf – nádych, výdych, všetko je v poriadku! Srdce milé, upokoj sa a nebi ako šialené! Drahý Merlin! Ale mi odľahlo!
„Stretli sme sa tu, aby sme spoločne zvážili ponuku pána Snapea, ktorého osobne poslal Temný pán. Hovorte!“
„Ponuka je vlastne rovnaká, aká bola pred rokmi, keď ste ju bez problémov prijali.“
„Časy sa však zmenili,“ ozvala som sa.
Prešiel po mne chladným pohľadom a pokračoval, akoby ho nik nevyrušil: „Ponuka je takáto: Poddáte sa Temnému pánovi a utvoríte armádu, ktorá ho bude bezvýhradne poslúchať. On vás za to nebude prenasledovať a udelí vám voľnosť v hrdúsení muklov a čarodejníkov, pre neho nepohodlných.“
Šokovane som otvorila ústa: „Žartujete? Máte pocit, že my sme nejakí vaši bojovníci, či čo? Pre vašu informáciu sme tiež ľudia!“
„To je vec názoru,“ uškrnul sa.
Podráždene som sa postavila: „My nie sme obyčajné figúry na šachovnici boja Voldemorta! Sme plne mysliace a cítiace bytosti a on ani vy si z nás nebudete robiť sluhov! A okrem toho – aká je to služba? Veď Voldemort je rovnako krutý k vlastným ľuďom, ako nepriateľom! Stačí jedna jediná chyba, aby vás zabil!“
„Na tom niečo je! Čo sa stalo s Fenrirom? Ha? Stal sa jedným z vás a potom zrazu z ničoho nič zmizol!“ pridala sa Hestora.
„Nemáte pocit, že trochu veľa rozprávate?“ zasyčal nepriateľsky.
„Nie! Kde máme istotu, že Voldemort zase nepadne? Potter ho porazil ešte ako malé dieťa! Čo ak to urobí znova? Teraz je auror! A potom budú zase všetci vlkolaci zlí, pretože boli s Voldemortom!“
„Vy jedna hlúpa ženská, vlkolaci boli, sú a budú zlí! Vždy budete pre ostatných plevel! Veď ako sa k vám správa ministerstvo? Ale čo vám ponúka Temný pán? Slobodu, ktorú nemáte s tými humusáckymi čarodejníkmi!“ už aj otec stál.
„Slobodu? On od nás vyžaduje otroctvo, aby sme mu slúžili na život a na smrť, aby sme sa pre jeho radosť iba tak obetovali!“ zúrivo som mu oponovala.
„Susette má pravdu. Čo by sa stalo, ak by sme ostali neutrálni?“ otočil sa Sulwyn k Bridgette.
„Buď ste s pánom alebo proti nemu. Neexistuje nič medzi tým,“ odpovedal Snape ľadovo.
„Toto nie je naša vojna, ale Voldemortova! Nás by z toho mohol vynechať!“ aj ja som svoju pozornosť upriamila na kráľovnú, aby som ju presvedčila.
„Temný pán nás bude vyvražďovať podľa nálady. Už to robil,“ súhlasil Liridon.
„Nie sme jeho bábky,“ prikývla Michelle.
„Voldemort vždy myslí iba na seba, všetci ostatní sú mu ukradnutí,“ dodal Sulwyn.
„Ponuka Temného pána sa neodmieta!“ zúril Severus.
„No, tak my ju asi odmietneme. Čo nám spravíte? Už ste sa mohol presvedčiť, že my sme v hrade v bezpečí. My nemáme žiaden dôvod obávať sa sily Temného pána, hlavne, ak si nemôžeme byť istí jej trvácnosťou,“ ešte aj Lyle sa pridal na našu stranu.
„Budete pre neho zradcovia a tých trestá najhoršie!“
„My sme sa mu vernosťou nezaviazali,“ konečne sa ozvala aj Bridgette, „to urobil výhradne Fenrir a ten je zjavne dávno mŕtvy.“
„Teda ste sa rozhodli?“
„Áno,“ prikývla Bridgette, „odkáž svojmu pánovi, že kým nebude Harry Potter mŕtvy, nemáme v neho dostatočnú dôveru. Potom s nami môže rátať – skôr nie.“
Ha! A na nejaký čas to mám vo vrecku!
Možno som nevyhrala vojnu, ale aj táto bitka bola dôležitá!

***Severus***

Blížili sa Vianoce. Všetci naokolo (tobôž žiaci) sa neskutočne tešili na tie hlúpe sviatky. Tak mi napadlo – nikdy som ich neslávil spolu so Susan. Neviem síce, akoby to vyzeralo, ale ako jej otec by som asi mal. No ak by som si niečo mal želať, ju by to nepotešilo (Čo najkratší Lupinov život).
Už celú večnosť je s vlkolakmi. Lupin medzi tým už asi šesťkrát podával správy. A už len tá prvá ma rozzúrila – nejakým záhadným spôsobom Susan prijali do vlkolačej elity (čo sa mi potvrdilo, keď ma tam vyslal Voldemort) – tí, čo o nej vedia boli nadšení. Pretože sú natoľko hlúpi, že si neuvedomujú, čo z toho vyplýva. Že s postavením prichádzajú aj povinnosti – v zlom spoločenstve nepríjemné. Určite musela niekoho obetovať. Ale Lupin nič nespomínal a ja som nemal chuť byť v jeho prítomnosti viac ako je potrebné.
Ktovie, ako to znáša. A ja som sa s ňou ešte stále nemal možnosť porozprávať.